Mnohí ľudia sa nazdávajú, že homeopatia je nejakým prúdom New Age. Nevedia, že nejde o žiadny módny výstrelok ani komerčný produkt. Je to liečebná metóda, ktorá má svoju históriu, metodiku, systém vzdelávania, odborníkov a vyše 200 rokov liečebných výsledkov v rôznych krajinách sveta, ba v niektorých štátoch má svoje pevné miesto aj v národnom zdravotnom systéme. Na Slovensku sa o homeopatii dozvedáme od 90. rokov 20. storočia, ale jej vzostup je len znovuzrodením. V minulosti totiž lekári, no najmä evanjelickí farári, ale aj iní národní buditelia na území Slovenska homeopatiu praktizovali. Keďže ale samostatné Slovensko existuje až od roku 1993, história homeopatie sa, rovnako ako história Slovenska, prelína s dejinami Habsburskej monarchie, Uhorska a Československa. V Habsburskej monarchii (po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 nazývanej Rakúsko-Uhorsko) žilo mnoho národností, preto vzdelanci z územia dnešného Slovenska (v tom čase tzv. Horného Uhorska) bežne ovládali niekoľko svetových jazykov. Samozrejmosťou bola nemčina, a tak mohli Hahnemannove práce či Nemecký homeopatický žurnál čítať v originálnom znení, rovnako ako aj anglicky či francúzsky písanú homeopatickú literatúru. V roku 1846 bola založená Rakúska homeopatická lekárska asociácia. V zozname členov z roku 1862 sa spomínajú dvaja lekári s praxou v Bratislave: Dr. Anton Eduard Nehrer a Dr. Ábrahám von Szontágh (1830 – 1902). Dr. Szontágh bol dokonca v Bratislave osobným lekárom grófa Zičiho, no neskôr sa presťahoval do Pešti a pôsobil tu ako tajomník Uhorskej homeopatickej lekárskej asociácie. Rodina Szontághovcov je známa aj založením jednej z prvých osád vo Vysokých Tatrách, Nového Smokovca. Priekopníkom homeopatie na území dnešného Slovenska bol Dr. Jozef Attomyr (1807 – 1856), ktorý udržiaval kontakty aj s Hahnemannom. S homeopatiou sa zoznámil v roku 1825 cez veľké liečebné úspechy rakúskeho vojenského lekára Dr. Müllera. Dr. Attomyr bol známy tým, že nechcel podľahnúť len nejakému okúzleniu homeopatiou, ale poctivo čítal elaboráty propagujúce aj zatracujúce homeopatiu. To, čo sa dozvedel, a to, čo videl v praxi ako výsledky tejto liečby, ho však primälo postaviť sa na stranu tej menšiny lekárov, ktorá bola zástancom homeopatie a Hahnemannove princípy vždy bránil pred slovnými útokmi osočovateľov, ktorých bolo v radoch univerzitných lekárov mnoho. V roku 1832 sa Attomyr stal osobným lekárom grófa Čákyho, ktorého sprevádzal na jeho cestách. Krátku dobu pôsobil ako lekár aj v Levoči, ktorá bola v tomto období významným centrom slovenského národného hnutia. V roku 1833 odcestoval s grófom do Bratislavy, kde zotrval až do svojho vymenovania za osobného lekára vojvodu z Lucce v Toskánsku. Vo svojich Homeopatických spisoch opisuje skúsenosti z vlastnej homeopatickej praxe a zmieňuje sa o svojej rozsiahlej homeopatickej lekárničke, ktorá zahŕňala do 125 zo 150 najpoužívanejších liekov. Zároveň ich v potencii D30 i vyššej ponúkal lacno na predaj záujemcom z radov laikov aj doktorov, aby bola homeopatia čo najviac spropagovaná. V roku 1833 dokonca presvedčil 20 zámožných priaznivcov homeopatie, aby darovali peniaze na novú homeopatickú nemocnicu v Lipsku. Po návrate z Lucce pôsobil krátko na Spiši a v Bratislave, odkiaľ odišiel do Pešti. Na prelome rokov 1844/1845 sa však vrátil do Bratislavy a pôsobil tu až do svojej smrti. Okolo roku 1860 bola Bratislava baštou homeopatie. Práve v tomto čase tu samostatne pôsobilo 8 homeopatických lekárov: Dr. Franz Cservinka, Dr. Ritter von Koch, Dr. Nehrer, Dr. Sigmann, Dr. Streibig, Dr. von Szontágh a chirurgovia Setéth a Weißweiler. Mená týchto lekárov sa spomínajú aj v archívnych dokumentoch iných slovenských miest. Na východe Slovenska, konkrétne v Košiciach, taktiež pracovali homeopatickí lekári, konkrétne Dr. Dávid Kain (1821 – 1890), ktorý sa tu usadil v roku 1850 a v roku 1866 bol po úspechoch pri liečbe cholery menovaný za čestného úradného lekára mesta Košice, a Dr. Felix Parcher, ktorý tu začal pôsobiť na začiatku 90. rokov 19. storočia a údaje o jeho pôsobení sú ešte krátko spred 1. svetovej vojny. Zaujímavosťou je, že v Košiciach existovala okolo roku 1894 homeopatická lekáreň „Zum Auge Gottes“ (U Božieho oka), zrejme jediná svojho druhu. Homeopatia však nebola len liečbou veľkých miest, ale praktizovali ju aj liečitelia v malých mestách a na vidieku, pričom išlo najmä o evanjelických farárov. Tu si treba uvedomiť, že tým robili chudobnejšiemu obyvateľstvu veľkú službu, keďže lekár nebol v tom čase samozrejmosťou. Homeopatia pritom nebola nápomocná len ľuďom, ale aj domácim zvieratám, ktoré boli priam rovnocennou súčasťou rodín. Ony poskytovali obživu, pomoc na poli a ich strata mohla rodinu priviesť na pokraj biedy. Evanjelickí farári boli univerzitne vzdelaní učenci, ktorí ale od čias štúrovcov mali ako jeden z hlavných cieľov svojej práce métu priblížiť sa prostým ľuďom, a to na úrovni spôsobu života i jazyka. Navyše mali sami svoje manželky a deti, ako aj farníkov, preto choroby boli pre nich aktuálnou témou a bolo potrebné sa im venovať. Dôkazom je pasáž z knihy Jozef Miloslav Hurban autora Miroslava Hvožďara (Tranoscius, 2008), kde sa v kapitole Otec uvádza: „Popri chudobe bola Hurbanova rodina často navštevovaná i nemocami. Samotného Hurbana posledných 15 rokov života trápili priedušky, zimnice a záduch, hlavne v zimných mesiacoch. S obľubou používal homeopatickú liečbu. Dňa 30. marca 1875 napísal o tom do Trenčianskych Stankoviec známemu ľudovému liečiteľovi, farárovi Štefanovi Križanovi: ,,Homeopatia je hodná, aby ju každý kňaz kultivoval. Ja som už nejednomu pomohol a dom môj je celý len mnou liečený a to najzdarnejším prospechom. Od mendíka počnúc až po kravu a psa.“ V knihe sa spomínajú aj jeho zápisky, ktoré si zaznamenával o svojich konfirmandoch pred aj po konfirmácii. O jednej svojej konfirmandke si zaznačil: „Modlitbami a homeopatii z ťežké nemoci vylečena.“ Spomínaný Štefan Križan-Žiranský (1826 – 1894) bol evanjelický duchovný v Trenčianskych Stankovciach a národovec, o ktorom sa v obecných prameňoch píše: „Dobrý vzťah k drobnému slovenskému ľudu prejavil aj ako ľudový lekár – homeopat… Liečil bezplatne, čím si získal úctu a obdiv širokého okolia. Vo svojej liečiteľskej disciplíne udržiaval živé kontakty s nemeckými homeopatmi.“ Dnes má v Trenčianskych Stankovciach dokonca na fare pamätnú tabuľu, na ktorej sa spomína aj samotný fakt, že bol homeopatom. Homeopatiu využíval aj jeho menovec, evanjelický farár v Súľove, Miloslav Križan. Jeho potomkovia dodnes vlastnia starú homeopatickú literatúru a vzhľadom na prácu svojho predka nechápu odmietavý postoj cirkvi k homeopatii v dnešnej dobe. O priaznivom vzťahu evanjelikov k homeopatii svedčia aj ďalšie mená: rodina Dobšinských, pedagóg prvého slovenského gymnázia v Revúcej Jozef Kvetoslav Holub (1820 – 1899), ktorý sa venoval homeopatickému liečeniu práve v Revúcej a v jeho pozostalosti sa nachádzajú práce z oblasti biológie, medicíny a iných prírodovedných disciplín. Syn evanjelického farára Ján Teofil Šimko (1785 – 1868), ktorý okrem toho, že sa venoval homeopatii, zaoberal sa aj propagáciou racionálneho stravovania, či Ján Pavol Goldperger (1866 – 1945). Evanjelický farár v Kladzanoch, propagátor homeopatie, ktorý sa venoval aj výrobe liekov z bylín. Počas komunistickej éry bola homeopatia z ideologických dôvodov zakázaná a alopatická medicína sa stala jedinou možnosťou liečby. Až po revolúcii v roku 1989 prišlo jej znovuzrodenie.
zdroj: Homeopatické Zvesti č.2 (jeseň/2011)